1. Teologické (kresťanské) hľadisko
Boh je správca, ľudia sú používatelia. Boh všetko stvoril, dal veciam zákony (gravitácia, termodynamické zákony...) a ľuďom dal aj zákony na spolužitie (desatoro, neskôr nové prikázanie: (Jn, 13, 34), (Mk 12,30-31)).
Ideál: Všetci ľudia, budú dodržiavať príkazy dané Bohom, len tak môžu ľudia žiť na zemi v láske a teda dobre.
Realita: Tieto zákony dodržiavajú len kresťania, často len čiastočne, Pokánie ako možnosť návratu na dobrú cestu.
2. Svetské hľadisko
Správcom je predstaviteľ svetskej moci, ktorý má moc rozhodovať o zákonoch. Používatelia sú občania. Občania majú konať v súlade s ústavou, zákonmi, vyhláškami, nariadeniami.
Ideál: Všetci občania na danom území, konajú v súlade s ústavou, zákonmi, vyhláškami a nariadeniami.
Realita: 1. Zákony svetskej moci nie sú dokonalé. (Čo si právo samozrejme uvedomuje.) 2. Právna norma nerovná sa mravná norma a teda, konanie v súlade s právnou normou môže byť aj také, ktoré nemusí byť zároveň mravným konaním. Napríklad promiskuitné sexuálne správanie mimo či v manželstve nie je protiprávne konanie (v prípade osôb nad 15r) avšak toto správanie nie je morálne. 3. Aj keď právna norma je vynutiteľná sankciami neriadia sa nimi všetci občania.
3. Etické hľadisko (všeobecne)
Správcami aj používateľmi sú ľudia samotní. Ľud rozhoduje o tom čo je morálne a čo nemorálne, čo je dobré a čo nie je dobré a sám sa týmito pravidlami riadi. Etických koncepcií je mnoho a niektoré sú dokonca protirečivé, budem však vychádzať z tých etických hľadísk, ktoré sa osvedčili v praxi.
Ideál: Všetci ľudia konajú tak, že svojim konaním žiadnu inú osobu neobmedzujú na jej slobode, neohrozujú ani jej neubližujú.
Realita: Mnoho sociálno-patologických konaní je akceptovaných spoločnosťou. Príklad: Fajčenie na verejných priestranstvách, pred budovami ap. je povolené aj napriek zisteniam, že dym z cigariet spôsobuje rakovinu a v neposlednom rade má nepríjemný zápach. Týmto konaním, ktoré je v podstate legálne, ohrozujú fajčiari nielen svoje zdravie, ale aj zdravie ľudí v ich okolí. Zistenie, že vdychovanie dymu z cigariet je pre vznik rakoviny významnejšie než aktívne fajčenie na tomto nepríjemnom fakte len pridáva. Na jednej strane hovoríme, že chceme pravidlá, aby sme mohli v spoločenstve žiť, ale na druhej strane koľko ľudí si povie, že nech ich dodržujú iní, ale mňa sa to netýka?
Ako môžeme vidieť, dôležitejšia než vzťah správcu a používateľa noriem spoločnosti je individuálna zodpovednosť za svoje konanie. Ľudia však v súčasnosti odmietajú prebrať za seba zodpovednosť a zo všetkých prehreškov, ktorých sa dopustia obviňujú spoločnosť, okolie, iných jednotlivcov. Kto vedie ľudí k zodpovednosti? Spoločnosť ako taká je skôr nastavená na zbavovanie sa zodpovednosti. ‚‚Poď, uži si, bude to zábava, nebuď suchár,‘‘ ‚‚... veď všetci to robia...‘‘ ‚‚Veď, nemôže sa predsa nič stať.‘‘ Mnohým ľuďom je pohodlnejšie zbaviť sa zodpovednosti, resp. pripísať zodpovednosť za jeho činy niekomu inému a takým ľuďom sa to často vymkne z rúk.
Ako sa stať zodpovedným? Zodpovedný človek je taký, ktorý sa po čine neskrýva pred následkami. Znamená to, že človek má konať tak, aby človek bol schopný prijať následok za čin, alebo vyhýbať sa takému konaniu, ktorého následkom sa chce človek vyhnúť. Ak chce byť človek zodpovedný musí:
1. Rozpoznať dobré konanie od zlého (Ubližujem týmto konaním sebe alebo niekomu inému?),
2. vedieť predvídať následky konania (Čo sa môže stať ak to urobím?),
3. mať zdravé svedomie (Cítim pocit viny, ak ublížim sebe, či niekomu inému? A vidím, že môžem niekomu mojím konaním/správaním ublížiť?),
4. konať podľa uváženia svojho najlepšieho vedomia a svedomia (Páčilo by sa mi, keby niekto v mojom okolí robil mne to čo ja jemu/jej/im?).
Týmto chcem povzbudiť tých, ktorí sú zodpovední, aby pokračovali vo svojom vzornom správaní, ale aj tých, ktorí doteraz zodpovedne nekonali, aby prebrali zodpovednosť za svoje konanie a mohli tak byť vzorom pre ďalších.